Rozhovor s Annou Varteckou

Ako ste pristupovali k príprave výstavy Modrá strecha, kde ste po dlhom čase opäť predstavili bratislavskému publiku tvorbu Miloty Havránkovej? 

AV: Výstava Modrá strecha má jednu základnú ambíciu, predstaviť retrospektívne tvorbu Miloty Havránkovej, ktorá sa radí k veľmi dôležitým slovenským fotografkám a fotografom povojnovej fázy až vlastne do súčasného obdobia. A zároveň sme nechceli urobiť štandardnú retrospektívu, ale chceli sme priblížiť základné body celej trajektórie tvorby, čiže základné tematické oblasti, ktoré sú veľmi pestré a dajú sa vysledovať v určitých chronologických obdobiach, ale zároveň sa vzájomne do seba prepisujú. Výstava teda jemne sleduje chronologický postup vývoja tvorby a zároveň to, ako sa do seba vzájomne jednotlivé témy prepájajú.

Prečo práve názov Modrá strecha?

AV: Názov výstavy Modrá strecha vychádza zo snahy nejakým spôsobom sa vyjadriť k chalupe, ktorú Milota Havránková má už niekoľko desaťročí. Odkazuje k momentu, kedy sa Milota Havránková rozhodla natrieť celú strechu tejto svojráznej chalupy, hlboko v slovenských horách, modrou farbou, čo v žiadnom prípade neodpovedalo štandardom alebo normám miestneho koloritu. Tým aká Milota Havránková je, že vždy presadzuje špecifické vlastné slobodné riešenie, rozhodla sa k tomuto kroku, hoci to bol taký rozrušujúci moment v jej živote aj v živote tejto lokality, napokon sa všetci s týmto faktom zmierili. Stala sa z tej modrej strechy akási nová symbolika, určitý orientačný bod. Je viditeľná z veľkej vzdialenosti a ktokoľvek chcel Milotu navštíviť, modrá strecha bol maják kam ľudia za ňou smerovali. Niekoľkokrát sa stalo, že na tú modrú strechu priletel obrovský kŕdeľ sťahovavých vtákov, ktorí si zrejme z tej výšky pomýlili túto výnimočnú modrú plochu z hladinou vody a mysleli, že pristávajú k nejakému jazeru. Preto sme si povedali, že je to tak silný moment, ktorý vlastne veľmi dobre a symbolicky metaforicky uchopuje to, čo chceme výstavou povedať.Milota vždy vedela neuveriteľne inšpirovať ľudí a priťahovala výraznú pozornosť. Toto je napokon aj lajtmotívom celej výstavy.

Aké ďalšie témy rozvíja výstava v Mirbachovom paláci?

AV: Jednotlivé miestnosti a témy po sebe čiastočne chronologicky nadväzujú. Začiatok výstavy sa opiera o tie najviac zastrešujúce diela, ktoré sa objavovali v jednotlivých obdobiach Milotinej tvorby. A sú to práve tie momenty kedy sa zastavila a chcela bilancovať. Ďalej je to téma rodiny. Veľmi intenzívne fotograficky spolupracovala, so svojou vlastnou rodinou a najbližšími priateľmi. Je to akési spochybňovanie domova ako určitého symbolu bezpečia, pohody, pokoja. Dnes je to aktuálna téma, no v 60.tych alebo 70. tych rokoch v našich podmienkach takéto nazeranie na domov a najbližšie okolie nebolo štandardné. Potom sa postupne presúvame k téme, ktorá je pre mňa u Miloty veľmi dôležitá a je to téma, ktorá sa zameriava na otázku ženy v spoločnosti, jej postavenie, jej vystupovanie, jej určitým spôsobom spoločenská stereotypizácia roly, kde naozaj veľmi často čerpala z intuitívnych postrehov o tom, ako určité stereotypy v spoločnosti zlyhávajú. Tieto diela sú prevažne zo 70.tych až 80. tych rokov, ale objavujú sa tu aj aktuálnejšie diela, pretože táto línia, princíp akýchsi latentných revolúcií voči mýtyzovaniu ženy sa vlastne v Milotinej tvorbe objavuje neustále a stále sa vracia. Na prelome tisícročí Milota opäť veľmi intuitívne pochopila, že nastupuje nielen nová povedzme ideologická politická situácia v spoločnosti, ale zároveň, že sa objavujú absolútne nové obsahové ale i formálne roviny umeleckých prejavov. A veľmi aktuálne na to zareagovala aj ona. Práve v tejto dobe sa stáva spoluzakladateľkou odbor Výtvarná fotografia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Výstava teda predstavuje skutočne prehľad obrovského širokého spektra mediálnych prístupov, stratégií technických koncepcií, akéhosi hľadania nového výrazu, nového vizuálneho jazyka fotografie.

Na záver sa dostávame k téme ostrovy slobody a tými je únik k filmovej experimentálnej tvorbe a k monumentálnym fotografiám do architektonických realizácií, kde sa prejavuje Milota ako nesmierne nadčasová autorka. Pre bratislavčanov a bratislavčanky bude zaujímavým a asi najznámejším projektom bistro Zelený dom, kde celý priestor, spolu s architektmi, pretavila do veľmi futuristickej vízie, ktorá skutočne v 70. tych rokoch nemala asi na Slovensku úplne obdobu.

Ako by ste charakterizovali, prípadne zaradili tvorbu Miloty Havránkovej?

AV: Milotina tvorba je nezaraditeľná a vždy bola nezaraditeľná. Je podľa mňa veľmi vpredu. Mimo svoj čas netendenčná, nesleduje nejaké aktuálne stratégie, ktoré sú vo vzduchu. Je veľmi slobodná, je veľmi experimentálna. A tým je vlastne mimoriadne inšpiratívna. A myslím si, navzdory tomu, že sa tvári veľmi často, ako by oscilovala neustále okolo nej samotnej, je to tvorba, ktorá presahuje do veľmi všeobecných tém. Veľmi celospoločensky uchopiteľných, odráža širšie tematické spektra, než je vlastný mikrosvet Miloty Havránkovej, takže tá schopnosť napojiť cez osobný príbeh umeleckú tvorbu až ku naratívom nás všetkých si myslím, že to je asi tá najsilnejšia stránka jej tvorby.

Súčasťou výstavy je aj charakteristické architektonické riešenie, ktoré je prepojené s témami, ktoré na výstave prezentujete. Ako ste pristupovali k tejto stránke výstavy?

AV: My sme s Milotou spolupracovali už na niekoľkých výstavných projektoch. V roku 2019 sme sa stretli na veľmi dôležitom projekte, ktorý sa volal Torzo vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, kde sme si prvýkrát prizvali k spolupráci českého výstavného architekta, ale i vizuálneho umelca Richarda Loskota. Už vtedy sa nám veľmi overila, interakcia alebo dialóg medzi kurátorkou, architektom a umelkyňou. Takže sme sa znovu vrátili k tejto spolupráci s Richardom, ktorý tým, že je sám intermediálny vizuálny umelec, dokáže tieto veci veľmi dobre pochopiť, čo sa od neho očakáva a odhadnúť mieru kam má zájsť aby nechal vyznieť mMilotinu tvorbu. Postavili sme akúsi vnútornú novú architektúru v Mirbachovom paláci, pretože ten priestor je krásny, je veľmi silný, má silnú pamäť miesta a tým ide veľmi často trochu proti umeleckým alebo výstavným konceptom. Toto bol náš jasný zámer. S tým sme sa netajili od začiatku, že sa pokúsime akoby odstrániť pôvodnú pamäť miesta a navodiť dojem nejakého interiéru, priestoru či už chalupy, domova alebo ateliéru. Snahou bolo navodiť interiérový pocit nejakého tvorivého kreatívneho ducha, veľmi osobného komorného priestoru. Potlačili sme denné svetlo a pôvodnú architektúru ďalšími architektonickými intervenciami, ktoré sú rozprestreté v podstate takmer v celej výstave, sme sa snažili neustále vracať k aspektu Milotinej chalupy uh akoby kúnikovému bodu kam utekala celý život a vlastne hľadala tam tak trochu samu seba. Bola veľmi silná interakcia medzi umelkyňou a architektom.

Je na výstave dielo, o ktorom by ste mohli povedať, že je Vaše obľúbené?

AV: Moje obľúbené dielo z tejto výstavy sa volá Rozhovor. Vzniklo niekedy okolo roku 2007. A je to fotografický cyklus, ktorý je tak trochu vypreparovaný s videonahrávky, ktorá vznikla veľmi necielene, skoro až náhodne. Milota si kúpila jednorázový aparát, s ktorým sa chcela naučiť pracovať a využiť ho nejakým spôsobom v tvorbe. Mala však naplánovanú schôdzku so známym. Stretli na káve a rozprávali sa o veľmi bežných banálnych témach a ona, ako je ňu typické, tak si už chcela netrpezlivo vyskúšať tento nový aparát a skúšala ho pod stolom. Pretáčala, nahrávala, cvakala náhodné zábery situácie pod stolom a vznikli z toho zábery, ktoré boli akýsi druhotný. Pritom tie zábery, keď sa zarámujú a zafixujú ako obrazy, tak sú veľmi erotické. Pôsobia veľmi fyzicky, telesne a skutočne majú taký živelný obsah v sebe a mne sa to vždy veľmi páčilo, pretože, to nebolo cielene, ale vzniklo to vlastne veľmi intuitívne. Čo je mimochodom typická a veľmi zaujímavá črta Milotinej tvorby. Ona pristupuje k životu a k tvorbe veľmi intuitívne, to je jej silná stránka a aj toto dielo vlastne vzniká akosi intuitívne. Nebudem hovoriť náhodne, skôr tam je tá intuícia. Ale toto je práve to, čo je zaujímavé, že sa nám odrážajú v takýchto momentoch veci, ktoré fungujú, či už ich vedome kontrolujeme alebo nie. Proste sú tu s nami. Je to akási naša živočíšnosť, až taký akoby pudový základ. A toto v tých fotografiách vidieť. Takže pre mňa sú naprosto skvelé. Vždy som spočiatku mala problém ich presadiť na výstave, ale myslím si, že v súčasnosti je pre nás obe tento cyklus veľmi podobne dôležitý. Príďte zažiť Milotinu výstavu. Myslím si, že vás to zaujme. Bude to skutočne veľmi výnimočný zážitok a budete mať možnosť vidieť v kocke to najdôležitejšie, čo sa v Milotinej tvorbe, kedy odohralo. Tešíme sa na vás.